Pre armádu, či v kasárňach alebo na fronte, najdôležitejšia bola aprovizácia. „Dziennik Poznański” z 27. marca 1915 písal o zásobovaní oddielov, ktoré v tej dobe bojovali v Karpatoch:
„Vojak na deň dostáva: 400 gramov mäsa, 700 gramov chleba alebo suchárov, 30 gramov soli, pol gramu čierneho korenia, 0,2 litra nápojov, konkrétne ľahkého uhorského alebo tirolského vína […]. Ďalej 0,2 litra octu, 5 gramov prísady do polievky, 140 gramov zeleniny hlavne ryže, hrachu alebo mamaligy - potravy z kukuričnej múky, 92 gramov kávovej konzervy, a veľmi žiadaných 36 gramov tabaku do fajky alebo 10 cigariet“.
Dochádzalo však k situáciám, že vojakom chýbali základné veci. Vtedy im pomáhali rôzne metódy a spôsoby, ktoré sa v súčasnosti môžu zdať nevšedné. „Dziennik Poznański” z 24. septembra 1914 radil rodinám, ktoré chceli poslať balíky na frontu:
„Všetkým, ktorí majú svojich blízkych na bojiskách a nemôžu im poslať teplé ponožky, dávame na vedomie, že ponožky môže nahradiť papier. Najprv sa chodidlo v ponožke ovinie papierom (najlepšie novinami) a potom stačí obuť topánku. Tento spôsob využívali vojaci z francúzskej vojny v roku 1870/71 […]“.
Keď vojakov trápili vši, mali im pomôcť… mravce. „Dziennik Poznański” z 3. júna 1917 písal:
„[…] najrýchlejší a najlacnejší spôsob na odstránenie vší z uniformy je položiť ju na mravenisku. […] Usilovné mravce vyhubia vši rýchlejšie a dôkladnejšie ako by to urobili iné prostriedky. Zbavená parazitov bielizeň sa môže vyprať studenou vodou s mydlom“.
K vojne neoddeliteľne patrí aj smrť. V krvavých bojoch na východnom fronte ľudia zomierali ako muchy… Lekár Červeného kríža, doktor Stefan Bogusławski, písal:
„Náreky, kriky, nadávky, úryvky slov… Guľka, bajonet – blízka smrť – napätie pudu sebazáchovy praská ako bublina, zas doteraz neaktívna kinematografická pamäť začína rýchlo premietať pred očami mozgu a ducha najskoršie spomienky človeka… A ten posledný obraz spomienky, pri ktorom odletel posledný dych a prišla studená smrť, deformuje tvár. Odzrkadľuje sa na nej prekvapenie, pokojný túžobný úsmev, hnev, žiaľ a ústa sa potichu ukladajú k vypovedaniu milovaných a milujúcich nás mien“.
Po každej zrážke praskali poľné nemocnice vo švíkoch. Doktor Bogusławski opísal nemocnično-vojenskú realitu:
„Dovážajú ranených — dvesto ľudí […]. Všetci vojaci majú plno vší, sú špinaví, hladní, nadľudsky vyčerpaní, prikrytí zimníkmi, s ťažkými úrazmi hlavy, odmrznutými nohami, roztrieskanými kosťami rúk alebo nôh v sadrových obväzoch, podobajúci sa viac ľudskému tieňu než samému človeku, omdlievajú z únavy a bolesti — a túžia po odpočinku v hrejivej, čistej posteli a teplej strave“.
„Vojak na deň dostáva: 400 gramov mäsa, 700 gramov chleba alebo suchárov, 30 gramov soli, pol gramu čierneho korenia, 0,2 litra nápojov, konkrétne ľahkého uhorského alebo tirolského vína […]. Ďalej 0,2 litra octu, 5 gramov prísady do polievky, 140 gramov zeleniny hlavne ryže, hrachu alebo mamaligy - potravy z kukuričnej múky, 92 gramov kávovej konzervy, a veľmi žiadaných 36 gramov tabaku do fajky alebo 10 cigariet“.
Dochádzalo však k situáciám, že vojakom chýbali základné veci. Vtedy im pomáhali rôzne metódy a spôsoby, ktoré sa v súčasnosti môžu zdať nevšedné. „Dziennik Poznański” z 24. septembra 1914 radil rodinám, ktoré chceli poslať balíky na frontu:
„Všetkým, ktorí majú svojich blízkych na bojiskách a nemôžu im poslať teplé ponožky, dávame na vedomie, že ponožky môže nahradiť papier. Najprv sa chodidlo v ponožke ovinie papierom (najlepšie novinami) a potom stačí obuť topánku. Tento spôsob využívali vojaci z francúzskej vojny v roku 1870/71 […]“.
Keď vojakov trápili vši, mali im pomôcť… mravce. „Dziennik Poznański” z 3. júna 1917 písal:
„[…] najrýchlejší a najlacnejší spôsob na odstránenie vší z uniformy je položiť ju na mravenisku. […] Usilovné mravce vyhubia vši rýchlejšie a dôkladnejšie ako by to urobili iné prostriedky. Zbavená parazitov bielizeň sa môže vyprať studenou vodou s mydlom“.
K vojne neoddeliteľne patrí aj smrť. V krvavých bojoch na východnom fronte ľudia zomierali ako muchy… Lekár Červeného kríža, doktor Stefan Bogusławski, písal:
„Náreky, kriky, nadávky, úryvky slov… Guľka, bajonet – blízka smrť – napätie pudu sebazáchovy praská ako bublina, zas doteraz neaktívna kinematografická pamäť začína rýchlo premietať pred očami mozgu a ducha najskoršie spomienky človeka… A ten posledný obraz spomienky, pri ktorom odletel posledný dych a prišla studená smrť, deformuje tvár. Odzrkadľuje sa na nej prekvapenie, pokojný túžobný úsmev, hnev, žiaľ a ústa sa potichu ukladajú k vypovedaniu milovaných a milujúcich nás mien“.
Po každej zrážke praskali poľné nemocnice vo švíkoch. Doktor Bogusławski opísal nemocnično-vojenskú realitu:
„Dovážajú ranených — dvesto ľudí […]. Všetci vojaci majú plno vší, sú špinaví, hladní, nadľudsky vyčerpaní, prikrytí zimníkmi, s ťažkými úrazmi hlavy, odmrznutými nohami, roztrieskanými kosťami rúk alebo nôh v sadrových obväzoch, podobajúci sa viac ľudskému tieňu než samému človeku, omdlievajú z únavy a bolesti — a túžia po odpočinku v hrejivej, čistej posteli a teplej strave“.
