Verejnosť sa však rýchlo začala domáhať zaistenia im dôstojného miesta odpočinku a zvečnenie ich pamäti. V tlači a nezávislých publikáciách sa začalo diskutovať o postavení a výzdobe vojenských cintorínov. Platilo, že každý padlý by podľa možnosti mal byť zidentifikovaný a pochovaný s  úctou náležitou hrdinovi, bez ohľadu na to, či bol príslušníkom vlastnej alebo nepriateľskej armády. Nekropoly mali vyjadrovať vďačnosť vojakom, ako aj byť pomníkmi na ich počesť. Krédo tohto podujatia: „Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, kde stojíš, je zem svätá“ (Exodus, 3.5) svedčilo o tom, aké dôležité bolo tvorenie cintorínov. V druhej polovici roku 1915 začali rakúsko-uhorské vojenské orgány dávať bojiská do poriadku a likvidovať provizórne mohyly. Priala tomu situácia na fronte –z Haliče bola vytlačená nepriateľská ruská armáda. 3.novembra 1915 vo viedenskom Ministerstve vojny vzniklo Oddelenie vojenských hrobov, ktoré bolo patrónom tejto akcie. Zároveň boli povolané terénne jednotky, ako napríklad krakovské Oddelenie vojenských hrobov, ktorému podliehala Západná Halič. Tieto jednotky mali za úlohu evidenciu padlých vojakov, exhumáciu telesných pozostatkov a ich zhromažďovanie na vybraných miestach, ako aj navrhovanie a stavanie vojenských cintorínov.